Rozlúčka našich maturantov
Tóny študentskej hymny Gaudeamus igitur otvorili slávnostnú rozlúčku našich maturantov – chvíľu, keď sa zo školských chodieb pomaly stávajú už len spomienky.
Po úvodnej piesni sa slova ujali samotní študenti. S humorom, nadhľadom aj úprimnosťou poďakovali vedeniu školy, učiteľom i spolužiakom za roky plné vedomostí, zážitkov, stresu pred testami, ranného vstávania, ale najmä priateľstiev a spoločných chvíľ, na ktoré sa nezabúda.
Nasledoval príhovor pani riaditeľky, ktorá maturantom popriala veľa úspechov, odvahy a správnych rozhodnutí v ďalšom živote. Nechýbalo ani slávnostné odovzdávanie diplomov a kytíc ako poďakovanie za reprezentáciu školy, snahu a všetko, čo počas rokov štúdia zanechali v školskom živote.
Celú atmosféru doplnila pieseň, ktorá bola krásnou bodkou za jednou etapou a zároveň symbolickým začiatkom novej.
Našim maturantom prajeme veľa šťastia pri maturitných skúškach aj na všetkých cestách, ktoré ich ešte čakajú. Veríme, že na školské roky budú spomínať s úsmevom — a možno aj s trochou nostalgie.
Príhovor piatakov hotelovej akadémie
Vážená pani riaditeľka, vážené pani zástupkyne, milí učitelia, milí spolužiaci,
dnes tu stojíme už ako oficiálne končiaci študenti.
Stojíme na konci našej stredoškolskej éry – éry, počas ktorej sme sa naučili množstvo vecí. Získali sme vedomosti, priateľstvá… a aj schopnosť napísať test bez toho, aby sme úplne vedeli, o čom bol.
Počas uplynulých rokov sme sa naučili veľa dôležitých vecí – napríklad ako sa naučiť celé učivo cez prestávku, ako vyzerať múdro pri odpovedi bez obsahu a hlavne – ako prežiť deň s minimom spánku a maximom kávy. Dnes tu však stojíme najmä preto, aby sme poďakovali.
Naša veľká vďaka patrí vám, vážená pani riaditeľka, za vašu trpezlivosť a pevné nervy.
Taktiež ďakujeme milým pani zástupkyniam za to, že všetko fungovalo tak, ako malo… aj keď my sme často fungovali skôr v režime „nejako to dopadne“.
Veľké ďakujem patrí aj našim triednym učiteľom. Ďakujeme, že ste to s nami nevzdali. Boli ste naši učitelia, psychológovia, motivátori a občas aj vyšetrovací tím pri našom záhadnom miznutí. Ďakujeme za vašu trpezlivosť, humor a za to, že ste nás „nezabalili“ a neposlali späť domov už po prvom roku.
Samozrejme, veľké poďakovanie patrí všetkým vyučujúcim – za každú hodinu, ktorú ste s nami vydržali, za každé vysvetlenie, aj keď sme sa pýtali tú istú vec trikrát, za testy, ktoré nás preverili (a občas aj prekvapili), a za to, že ste sa nás snažili niečo naučiť, aj keď to niekedy pôsobilo, že bojujete s veternými mlynmi. Tajne dúfame, že na nás úplne nezanevriete ani počas maturít a ešte nám naposledy trochu „podržíte palce“… možno aj viac, než by sa oficiálne malo. Sľubujeme, že sa budeme tváriť veľmi snaživo.
Dúfame, že keď si na nás raz spomeniete, bude to skôr s úsmevom než s povzdychom.
A teraz my – spolužiaci. Prežili sme spolu všetko: skoré rána, neskoré učenie, stres, smiech aj skupinové projekty, kde sa vždy našiel jeden človek, ktorý robil všetko… a ostatní robili morálnu podporu. Ale práve toto z nás spravilo kolektív, na ktorý sa nezabúda.
Možno máme trochu strach z budúcnosti. Veď zrazu si budeme musieť organizovať život sami – čo je zvláštne, keď sme si doteraz nevedeli zorganizovať ani učenie na test. Ale ak sme zvládli tieto roky, zvládneme aj to, čo nás čaká.
Pozerajme sa dopredu s úsmevom. Nemusíme mať všetko premyslené – stačí veriť, že to nejako zvládneme… veď doteraz to tak fungovalo celkom dobre.
Ďakujem vám všetkým. A prajem nám, aby sme zo školy odchádzali nielen s vedomosťami, ale aj so spomienkami, ktoré budeme ešte dlho rozprávať… a možno aj trochu prikrášľovať.
